V súčasnosti existuje veľa výskumov a štúdií, ktoré sa zaoberajú príčinami starnutia a stavom staroby. Starnutie je chápané ako nenavrátiteľný biologický proces, ktorý začína narodením. Dĺžka života je podmienená geneticky; to znamená, že na procese starnutia sa podieľajú viaceré faktory. Môžeme povedať, že starnutie je prirodzeným procesom, zachytávajúcim celé bio-psycho-sociálno-duchovné spektrum života jedinca. Z hľadiska základnej konceptualizácie seniorského veku môžeme vymedziť tri prístupy k starobe a starnutiu:
1. starnutie a biologická staroba – biologické zmeny štruktúry, vzhľadu a fungovania organizmu,
2. starnutie a kalendárna staroba – stanovenie vekovej hranice, od ktorej hovoríme o starobe (zvyčajne ide o vek 60-65 rokov),
3. starnutie a sociálna staroba – súhrn zmien sociálneho charakteru, resp. sociálnych rolí jedinca, napr. ukončenie profesijnej kariéry, odchod do dôchodku spojený so zmenou životného štýlu, status vdovstva, veková diskriminácia a pod.
Nič nemôže trvať večne, ani mladosť, ani život človeka. Staroba a smrť sú zákonmi prírody, nemožno im uniknúť, ani im zabrániť. Je potrebné rozlišovať starnutie a starobu. Starnutie je proces, staroba je obdobím života. Starnutie je zákonitý biologický proces, jeho prevencia nie je možná a staroba je daň za dlhý život. Starnutie a starobu zaraďujeme medzi významné etapy ontogenetického vývinu človeka, ktoré predstavujú prirodzenú súčasť životného cyklu.
Biologické starnutie znamená úpadok funkcií a treba si uvedomiť, že nezačína v starobe, ale už v rannej dospelosti. Priebeh degenerácie organizmu je veľmi pozvoľný, bežný pozorovateľ až do šiestej dekády svojho života nezaznamenáva žiadnu zmenu. Tento úpadok je väčší v súhrne než v jednotlivých telesných funkciách. Toto je spôsobené pravdepodobne tým, že jednotlivé funkcie sa zhoršia len nepatrne, ale ak majú pracovať v komplexnej súčinnosti, je ich celkové zhoršenie väčšie než iba súčet úbytkov jednotlivých funkcií. Úbytok jednotlivých funkcií sa prejavuje ako v starnúcom tele, tak a v starnúcej mysli. Ide o postupné zhoršovanie fyziologických funkcií a metabolických procesov po reprodukčnej fáze života, pričom táto je pre každého jedinca iná. Starnutie je výslednicou vzájomného pôsobenia genetických faktorov, životného štýlu a životného prostredia. Medzi bežné zmeny, ktoré vek so sebou prináša, patrí samozrejme úbytok sily a životnej energie, krátkozrakosť, zhoršenie krátkodobej pamäti, šedivenie a vypadávanie vlasov, úbytok kostnej hmoty a telesnej výšky, strata citlivosti sluchu atď. Skutočnú podstatu týchto javov nevidíme, ale vnímame. Dochádza k zmenám nielen na úrovni našich orgánov a tkanív, ale aj v jednotlivých bunkách. Starnutím sú zasiahnuté bunky prakticky všetkých orgánov, ako aj imunitný, endokrinný a kardiovaskulárny systém. Starnutím sa mení telesná výška, ako aj celkové zakrivenie tela. Typickou črtou starších ľudí je ich zhrbená postava. Starnutie organizmu znamená aj starnutie nervového systému. Proces starnutia prebieha prakticky po celý život ako sústavné odumieranie buniek a spomaľovanie metabolizmu, čo sa klinicky prejavuje vo vyššom veku. Starnutie nie je iba biologický úpadok; pri starnutí dochádza aj k účelnej prestavbe organizmu, ktorý sa dokáže zbavovať niektorých látok, čo mladý organizmus nedokáže.
Spomalená je tiež predovšetkým duševná činnosť starých ľudí, pretože aktivita mozgových buniek je v starobe pomalšia. V starobe sa objavuje zmena niektorých psychických kvalít regresívneho charakteru. Ide predovšetkým o zníženie vybavenia a schopnosti vštepovania do pamäte. Spomaľuje sa psychomotorické tempo, čo sa prejavuje v záťažových situáciách. Ďalej je prítomná znížená nápaditosť, vynaliezavosť. Starý človek pôsobí častokrát dojmom bezradnosti, pretože sa nerád rozhoduje. Na emócie sú starší ľudia citlivejší a ľahšie podľahnú dojatiu. Pozorujeme nárast túžby po súkromí a pohodlí. S vekom klesá vitalita a energia. Akákoľvek činnosť starých ľudí trvá dlhšie ako u mladého človeka. Na druhej strane tieto negatíva vyrovnáva systematickosť, trpezlivosť a dôslednosť. Starí ľudia sa neradi vzdávajú svojich starých návykov a neradi prijímajú nové. S vekom pribúdajú depresie – chorobné smútky, duševné bolesti spojené s úzkosťou. Veľakrát sa zo šetrného človeka stáva až lakomec, a citlivý človek má zase tendencie stať sa depresívnym, hašterivým, mrzutým a podozrievavým. Existujú aj problémy spojené so sebestačnosťou, pričom závislosť na pomoci druhého stúpa najmä v chorobe. Požiadať si o pomoc a túto aj prijať považujú starí ľudia za nedôstojné a ponižujúce.
Práve pre uvedené skutočnosti je tu skúsený opatrovateľ, ktorý dbá na pohodlie klienta – venuje sa mu so záujmom, je pozorný a vnímavý.